Staré pravdy

Lá, la-la-la-lá-la-la-la, la-la-lá,
lá, la-la-la-la-la-la-la-lá.

Nosila tmavý rúž, on bol jej prvý muž,
záväzné slovo dal, veľmi ju miloval, ó!
(ruva-ruva-ruva-ruva)

Spievala, hrala na gitaru,
úžasne milý mala hlas,
denne ju vídať aspoň ra-a-az
želaním bolo všetkých z nás.

Večer, keď zatvárajú brány,
dvere a všetko ide spať.
Čakala, či príde muž zná-a-my,
čo bude jej hlas krásny počúvať.

La-la-la, la-la-la-la-la-la, lá-lá,
la-la-la-la-la-la-lá,
la-la-la-la-la-la, lá-lá,
la-la-la-la-la-la-lá.


Je veľmi zdrtená, nevie, čo znamená
sklamaná jeho tvár, rázne jej povedal:

Priznám sa, naletel som skoro
na tvoju krásu, pekný hlas.
Prečo to povedal tak stro-o-ho,
ako keď príde prvý mráz.

Svadobný kostým pri gitare,
taký je dneska krutý čas,
sú pravdy, pravdy sú to staré,
že nestačí mať iba pekný hlas.

La-la-la, la-la-la-la-la-la, lá-lá,
la-la-la-la-la-la-lá,
la-la-la-la-la-la, la-lá,
la-la-la-la-la-la-lá.
La-la-la, la-la-la-la-la-la, lá-lá,
la-la-la-la-la-la-lá,

á-á-á-á.